pavolsuta

K napísaniu tohto krátkeho názoru ma inšpirovalo niekoľko politických diskusií v poslednom týždni v médiách na tému „Zrušenie Špeciálneho súdu nálezom Ústavného súdu“.

Chcem v prvom rade podotknúť, že názor Ústavného súdu rešpektujem, aj keď na ňom leží tieň pochybnosti ohľadom vydierania jedného jeho sudcu, politické tlaky a i veľmi tesná väčšina, ktorá hlasovala za zrušenie tohto súdu. Hneď na úvod sa priznám, že nesúhlasím s nálezom Ústavného súdu a neviem sa dočkať, kedy bude nález zverejnený na webovej stránke Ústavného súdu SR. Pretože viac, než na odôvodnenie výroku nálezu som zvedavý na menšinové stanoviská sudcov, ktorí hlasovali pre zachovanie Špeciálneho súdu.

Vo svojom článku však nebudem hodnotiť nález Ústavného súdu z dvoch dôvodov: 1. zatiaľ nemám predmetný nález k dispozícii v oficiálnom znení a 2. popísalo sa už okolo toho dosť. Ja sa vo svojom článku chcem venovať snahám politikov o zachovanie Špeciálneho súdu formou ústavného zákona.

Vyskytli sa názory medzi politikmi i medzi právnikmi, že ak by Národná rada SR prijala ústavný zákon o Špeciálnom súde, bol by takýto ústavný zákon protiústavný. Už samotné slovne spojenie „protiústavný ústavný zákon“ vyvoláva u mňa rozpaky. Nie je to náhodou contradictio in adjecto (rozpor v prídavnom mene)? Ústavný zákon totiž sám vytvára spolu s ostatnými ústavnými zákonmi ústavný poriadok a teda ústavu s malým „ú“. Ústava s veľkým „Ú“ je tiež len ústavný zákon, konkrétne ústavný zákon Slovenskej národnej rady č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky. Celý ústavný poriadok (teda ústava s malým „ú“) vytvára jeden celok, ktorý je navzájom súladný. Vychádzame pritom z teórie, že rozpor medzi jednotlivými ustanoveniami ústavy neexistuje. Aj keby sa neprávnikovi-laikovi mohlo zdať, že niektoré znenia si navzájom odporujú, platí v práve stará známa zásada, že neskorší zákon ruší zákon predošlý a zákon špeciálny ruší zákon všeobecný. Pretože pri ústavných zákonoch nemôžeme porovnávať, či sú navzájom v súlade, keďže majú rovnakú právnu silu. Medzi zákonom a ústavným zákonom musí byť súlad, pretože sa jedná o právne normy s rozdielnou právnou silou. Každý (obyčajný) zákon musí byť v súlade s ústavným poriadkom (ústavou). Ústavný zákon (logicky vzaté) nemôže byť v rozpore s ústavou, pretože ju sám mení a tvorí. Ústavný zákon sa stáva súčiastkou ústavy.

Je pravdou, že v Európe existujú teórie o „protiústavnosti“ ústavných zákonov. Tieto teórie majú svoj pôvod v Spolkovej republike Nemecko a horlivo sa o nich diskutuje aj v Českej republike. Preto by som chcel vysvetliť, prečo tieto teórie nikdy nenájdu svoje uplatnenie na Slovensku. Niektoré európske štáty majú vo svojich ústavách zmienku o tzv. „nezmeniteľných ustanoveniach ústavy“. Napríklad článok 89 francúzskej ústavy stanoví: „Nemôže sa zahájiť alebo konať procedúra o zmene ústavy, pokiaľ sa dotýka územnej celistvosti. Republikánska forma vlády nemôže byť predmetom zmeny“. Iný príklad je článok 139 talianskej ústavy: „Republikánska forma nemôže byť predmetom ústavnej zmeny“. Ďalej napríklad článok 79 odstavec 3 nemeckej ústavy: „Zmena tohto základného zákona, ktorá by sa dotkla rozdelenia Spolku na krajiny, zásadného spolupôsobenia krajín pri zákonodarstve, alebo zásad stanovených v článkoch 1 a 20 je neprípustná.“ K príkladom nemusíme chodiť ďaleko, aj v susednej Českej republike stanoví článok 9, odstavec 2 Ústavy ČR: „Zmena podstatných náležitostí demokratického právneho štátu je neprípustná“. Na rozdiel od všetkých horeuvedených príkladov žiadne takéto ustanovenie slovenská ústava neobsahuje. Je teda dôležité si uvedomiť, že zásahom do slovenskej ústavy sa dajú robiť veľké zmeny. Na Slovensku je podľa článku 72 Ústavy SR jediným ústavodarným orgánom Národná rada SR, presnejšie povedané jej trojpätinová väčšina. Niektoré zásahy sú aj podľa môjho názoru neprípustné a to tie, kde by zmena ústavy zasahovala do základných ľudských práv alebo demokratického charakteru štátu (napríklad by sa uzákonila vedúca úloha niektorej politickej strany).

Čo všetko sa dá podľa môjho názoru zmeniť ústavným zákonom? (Teraz ponechávam bokom, či by sa ústavným zákonom novelizovala Ústava SR alebo bol prijatý zvláštny ústavný zákon mimo Ústavu SR. To je podľa môjho názoru len technická záležitosť, Ústava SR nemá oproti iným ústavným zákonom vyššiu právnu silu.) Ústavným zákonom môžeme napríklad zrušiť úrad prezidenta a zaviesť konštitučnú monarchiu. Môžeme vytvoriť druhú komoru parlamentu. Môžeme oslabiť alebo posilniť právomoci ktoréhokoľvek ústavného orgánu.

Vladimír Mečiar má čiastočne pravdu, keď tvrdí, že na Slovensku neexistuje inštitúcia, ktorá by mohla zmeniť verdikt Ústavného súdu. Zároveň ale neexistuje na Slovensku žiadna inštitúcia, ktorá by zabránila zmene ústavy. Ústavný súd nemá v kompetencii posudzovať, ktorým ústavným zákonom sa bude riadiť a ktorým nebude. Zákon o Ústavnom súde v § 14 odstavci 1 jasne stanoví: „Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a ústavnými zákonmi.“ Slovenská ústava je ústavou vo formálnom zmysle. To znamená, že všetko, čo má označenie ústavný zákon, sa za ústavu pokladá. Nemáme ústavu v materiálnom zmysle, kde by Ústavný súd určoval podľa obsahu zákona, čo bude ústavou a čo už nie.

Ak sudcovia Ústavného súdu vyhlasujú, že nebudú rešpektovať ústavný zákon, hoci by to bol predtým obyčajný zákon, ktorý kedysi označili za protiústavný, porušili by tak deľbu moci. Ústavný súd nemôže v právnom štáte stáť nad ústavou. Naopak, porušovali by tak nielen už spomínaný § 14 zákona o Ústavnom súde ale aj svoj sľub, ktorý pri menovaní skladajú. Sľub sa nachádza v článku 134 odstavec 4 Ústavy. Okrem iného v ňom každý sudca Ústavného súdu sľubuje: „Sľubujem …, že budem chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami...“ Ústavný súd, ak teda chce naozaj chrániť princípy právneho štátu, musí ich predovšetkým sám dodržiavať. Právny štát je taký štát, kde orgány verejnej moci sú viazané zákonom a môžu konať len to, čo im zákon výslovne povoľuje. V tomto prípade je orgánom verejnej moci aj Ústavný súd. Ani Ústavný súd si nemôže prisvojovať právomoci, ktoré nemá napísané výslovne v ústave alebo v zákone o Ústavnom súde. Je nanajvýš dôležité, aby predovšetkým samotný súd sa striktne držal svojich právomocí, inak v opačnom prípade vnáša zmätok do predvídateľnosti ústavy, zákona a práva. Kto si má byť pre budúcnosť istý, čo je ústava a čo nie je, keď si to bude svojvoľne vyberať Ústavný súd?

Preto by sa slovenský Ústavný súd namiesto sebavedomých vyhlásení o tom, že nebude rešpektovať ústavný zákon, mal vydať skôr opačnou cestou. Zmenou ústavy sa dá totiž dosiahnuť aj to, že by bol Ústavný súd zrušený. Samozrejme, že nie bez náhrady, jeho kompetencie by mohli prejsť buď na Najvyšší súd, ako je to v USA, alebo by bol vytvorený nový orgán súdneho typu, ako napríklad Ústavná rada vo Francúzsku. Slovensko by teoreticky i prakticky mohlo zostať právnym a ústavným štátom, aj keby kompetencie Ústavného súdu vykonával iný orgán.

Pavol Šuta